• Facebook
+421 908 917 192 / info@ivanakrekanova.sk
Ivana Krekáňová
  • Úvod
  • Preklady
  • O mne
  • Referencie
  • Translatopia
  • Kontakt
  • ENG
  • Vyhľadávanie
  • Menu Menu
Translatopia

Slovo za slovom: dvadsaťsedem príbehov prekladateľov z čias režimu

V českom vydavateľstve Academia vyšla minulý rok v edícii Paměť fantastická kniha rozhovorov s dvadsiatimi siedmimi prekladateľmi “starej školy”, ktorí zažili redaktorskú a prekladateľskú prácu a vydavateľský svet za režimu i po ňom. Kniha veľmi zaujímavá, a to nie len pre prekladateľov, ale pre všetkých, ktorých aspoň trochu zaujíma, ako “vtedy” u nás fungoval literárny svet. Ale napríklad aj to, ako dnes už legendárna česká komparatistika položila základy neskoršej teoretickej translatológie a vychovala celú generáciu filologicky veľmi vzdelaných ľudí.

Vydavateľské ostrovy priateľskej atmosféry

Tieto svedectvá sa dotýkajú rôznych oblastí ich životov, verejných aj súkromných, ich názorov na politiku či prístup k prekladu a potrebu teoretického prekladateľského vzdelania. O tom poslednom sa väčšina z nich zhoduje, že teória by mala pomáhať praxi a nevytvárať sa len ako “teória pre teóriu”. Veľmi pekne to vystihla Jarmila Emmerová: “Dalo by se to shrnout tak, že nám studium poskytlo bezpečnější základ překladatelského řemesla, které samozřejmě není samospasitelné, ale pro poctivou službu autorům nepomninutelné.” Vracajú sa k začiatkom legendárneho vydavateľstva Odeon, ktoré paradoxne (a ironicky) vlastne pôvodne vzniklo na základe politického rozhodnutia: “vznikl vlastně na troskách politicky zlikvidovaných soukromých nakladatelství. Bylo to politické rozhodnutí: vytvořit podle sovětského vzoru naprostou kopii moskevského nakladatelství umělecké literatury. (…) Celá organizace, administrativa, vše napodobňovalo sovětský vzor. I redakční hantýrka se nesla v tomto duchu. Jednotlivým redakčním úsekům se říkalo kolchozy, kolaci různých vydání díla sčitka a podobně. ” (Josef Čermák). Pre mladých prekladateľov a redaktorov boli tie päťdesiate roky tiesnivou dobou. Ani nie preto, že potom by bolo lepšie, ale vtedy nevedeli, komu dôverovať a komu nie. Z Odeonu však čoskoro (a aj z iných vydavateľstiev) vznikol akýsi ostrov literárneho prostredia, kde sa stretávali ľudia, ktorí o sebe vedeli, a nemalú zásluhu na tom mali aj ľudia ako Jan Řezáč, odeonský šéfredaktor, ktorý si tam pritiahol kvalitných ľudí a vytvoril tak atmosféru, ktorá akoby bola z iného sveta. Ako spomína Jindřich Pokorný, prevrat v roku 1948 pre nich znamenal betónový strop, nad ktorý sa mohol dostať len ten, kto sa prispôsobil. Kto to odmietol, musel ostať v obmedzenom priestore pod ním, ktorý začínal pri lopate a končil pri prekladaní, pretože pôvodné texty mnohí vydávať nemohli a na odbornú prácu ich nepustili.

Fenomén “pokrývania”

A to bolo vo svete cenzúry, kde bol každú chvíľu niekto “zakázaný” (najviac po šesťdesiatom ôsmom) a nemohol publikovať, dokonca ani preklady, veľmi dôležité. Z nemožnosti publikovať pod svojim menom vznikol fenomén takzvaného “pokrývania”, ktorý by bez tej priateľskej atmosféry medzi redaktormi a prekladateľmi asi ani nebol možný. Zakázaný prekladateľ si našiel kolegu, ktorý publikovať mohol a bol ochotný požičať mu svoje meno, pod ktorým sa preklad vydal, a potom mu odovzdal odmenu. Radšej sa o tom veľa nehovorilo, ale praktikovalo sa to v značnom rozsahu. Pre mnohých to bola jediná šanca, ako prežiť (nielen psychicky, ale aj finančne), hoci vzdať sa vlastného mena pri práci, ktorá si toľko vyžaduje, je veľmi ponižujúce.

Ako hovorí Josef Čermák, “naši redaktoři hleděli na kvalitu, proto vždycky chtěli spolupracovat jen s těmi nejlepšími představiteli jednotlivých oborů. A ti zakázaní byli zpravidla zároveň ti nejlepší. Já jsem se stal pokrývačem už v roce 1952, kdy jsem kryl profesorovi Černému překlad Mériméeovi Kroniky vlády Karla IX.” Niekedy už ale bolo neskoro, napríklad keď sa zákaz objavil v dobe, kedy bola kniha už vo výrobe. Vtedy sa do tiráže uviedlo len “preložené z angličtiny”, ale meno prekladateľa už nie. Až po revolúcii sa ukázalo, aké rozšírené vlastne pokrývanie bolo. (V roku 1992 vydala česká Obec překladatelů prácu Zamlčovaní překladatelé, v ktorej sa snažila vytvoriť čo najúplnejší zoznam pokrývaných diel a ich skutočných prekladateľov. Týka sa to len tých českých, u nás nič podobné nenájdete. O tom, ako to fungoval fenomén pokrývania u nás, by som chcela napísať prácu, tak mi držte palce.)

Cenzúra a autocenzúra

Pokrývanie bolo ale len jedným z fenoménov tej doby. Ďalším bola cenzúra a autocenzúra. S cenzúrou prekladatelia zažívali niekedy až komické situácie (zo Saroyanovej knihy O neumíraní musela byť napríklad vytrhnutá stránka, kde autor hovorí, že jeho arménska babička mala fúzy ako Stalin, alebo ako “ten gruzínsky tyran”), ale často bola aj neprekonateľným problémom. Ten problém bol dvojaký: prvé obmedzenie platilo pre všetko, čo kritizovalo režim, socializmus, a čokoľvek s tým spojené; k tomu patrili aj zahraniční autori, ktorí sa kdekoľvek kriticky vyjadrili (a mnohí ani nedali povolenie na preklad svojho diela v socialistickej krajine).

No a druhým problémom bola téza, že ľud treba chrániť pred nemravnosťou či vulgárnosťou. K tomu prispel aj Stalinov článok o jazykovede, v ktorom tvrdil, že robotníci hovoria spisovne.  Asi najznámejší škandál tohto druhu spôsobil preklad knihy amerického autora Warrena Millera Prezydent Krokadýlů”, ktorú preložili spoločne Jan Zábrana a Josef Škvorecký. Dej sa tam totiž točí okolo dvoch chlapčenských skupiniek, ktoré používajú jazyk plný slangu, ktorý prekladatelia prvýkrát obdivuhodne previedli do češtiny a bol z toho neuveriteľný poprask, akoby ten degradovaný jazyk ohrozil mravnosť celého národa.

Pri iných knihách sa museli robiť menšie ústupky, aby ich povolili. František Fröhlich rozpráva, že ťažké to mali s knihou Dobrodružství Augieho Marche Saula Bellowa, pretože Bellow podporoval disidentov a okrem toho sa v knihe niekoľkokrát objaví Lev Trockij. Knihu sa nakoniec vydať podarilo, ale meno Trockij sa tam vyskytlo len raz a potom sa už písalo len “starý pán” a podobne. Miroslav Jindra sa stretol s cenzúrou, keď prekladal román Medojedky Roberta Ruarka. Hrdina sa tam v Afrike dostane do nebezpečného pásma a sprievodca ho varuje, že by tam po sebe dve skupiny mohli strieľať československými samopalmi. A to tam byť nemohlo, lebo veď my sme predsa zbrane nevyvážali a nepredávali. Podobných absurdných situácií okolo prekladov tu nájdete mnoho, je to skutočne zaujímavé čítanie.

Kým fungovala HSTD, teda Hlavní správa tiskového dohledu, bola cenzúra oficiálna (a jej pečiatka znamenala, že všetko je už v suchu), ale potom prišla autocenzúra. Zodpovednosť ležala na autoroch či redaktoroch a vydavateľoch, museli si dávať pozor, aby sa niekomu neznepáčili, začal sa šíriť strach. Všetci sa líšili práve v tom, do akej miery boli ochotní riskovať. Robili sa drobné ústupky, aby sa vydanie diela neohrozilo. Keď bolo v texte napríklad “zahni vľavo” a skončilo to v priepasti, tak to radšej zmenili na “zahni vpravo”, aby si to niekto nevysvetľoval politicky.

Diela sa pretláčali ako sa len dalo. Jarmila Fialová rozpráva o tom, ako sa dlho nemohli vydávať detektívky, až sa jej kolegovia z angloamerickej redakcie dozvedeli, že istý akademik ich má veľmi rád a vozí si ich z cudziny. Tak za ním zašli, či by nebol ochotný nejakú detektívku “zaštítiť” a prípadne k nej napísať doslov. Stalo sa a tak vyšla prvá Dorothy Sayersová, vlastne prvý detektívny príbeh, ktorý po roku 1948 vyšiel. Podobné to bolo s rozhlasovými hrami, ktoré boli počas päťdesiatych rokov takpovediac diskriminované, pretože sovietska estetika ich neuznávala.

So snahou pretlačiť niektoré kvalitné dielo sa spájal aj alibistický postoj k doslovom, ktoré sú síce plné kladivo-kosákových fráz, na ktorých sa teraz v antikvariátoch s chuťou smejeme, ale pri ich rozprávaní si uvedomíte, že oni ich vlastne používali ako nástroj toho, aby spravili knižku prijateľnú pre úrady. A to nielen v lektorskom posudku, ale aj v doslove v knihe samotnej. V doslovoch z tých čias by ste našli množstvo viet zdôrazňujúcich autorovu ľudovosť či sociálne cítenie, ktoré tak trochu zaštiťovali knihu, ktorú chceli presadiť. A všetko sa zakrývalo slovom “pokrokový”, bez ktorého by Ministerstvo kultúry autora ani nepustilo. Autocenzúra však fungovala aj tam, a každý sa snažil neprekročiť isté hranice. Nikomu by napríklad ani nenapadlo, aby sa snažil presadiť Návrat ze Sovětského svazu A. Gida, ako spomína pani Dvořáková.

Čo pre nich prekladanie znamenalo a čo sa zmenilo po ´89?

Mnohí z nich hovoria aj o svojich názoroch na to, aký vlastne má byť ten ideálny preklad, o subjektivite jazykového citu, venujú sa štylistickým a jazykovým úskaliam textov, s ktorými sa stretli, či o tom, či má byť preklad voľný či verný. Problém voľnosti/vernosti úžasne opísal Josef Forbelský: “Kloním se k tomu, že v překladu má být uchováno co nejvíce z toho, co je v originále. Je to asi tak, jako když budete přenášet módu z Paříže – nemůžete z toho udělat moravský kroj. Musíte hledět, aby to v prostředí moravských krojů bylo funkční a srozumitelné. Ale samozřejmě je potřeba do toho vtáhnout co nejvíc z toho francouzského materiálu, z francouzštiny, z francouzské kultury.”

Jarmila Emmerová zas spomína na to, ako s Josefom Škvoreckým prekladala 451 stupňů Fahrenheita Raya Bradburyho, Věra Dvořáková rozpráva o tom, aký má názor na zjednodušovanie či dovysvetľovanie v texte umeleckého diela: ” Myslím si, že do beletrie dovysvětlování nepatří. Kdysi jsem překládala půvabnou, pololyrickou knížku z Guadeloupu od černošské autorky Simone Schwarz-Bartové. Byla tam spousta místních přírodopisných názvů, které neměly český ekvivalent. Šla jsem se tehdy kvůli tomu poradit na přírodovědeckou fakultu, nejdřív to vypadalo beznadějně, pak mě poslali za jedním postarším panem profesorem a ten mi dávala takové bizarní návrhy, jako použít latinské názvy a podobně. Nebo ať tam dám poznámky. To v takové knížce není možné, ještě tak jednu dvě snad, ale aby provázely málem každou stránku? Nakonec se díky panu profesorovi něco podařilo zjistit, a pokud ne, vyřešila jsem to nenápadným novotvarem nebo jsem to prostě nějak obešla. Ale s mírou.” Takýchto jedinečných prípadov z ich dlhoročnej praxe je tam mnoho, tak ako je tam aj mnoho príbehov kníh, z ktorých si mnohé z detstva pamätám za sklom rodičovskej knižnici. Jedinečných preto, lebo vlastne všetky ich príhody hovoria o tom, že preklad treba riešiť prípad od prípadu a hoci teória je dobrý základ, všeobecné pravidlá málokedy platia univerzálne. Dobrý prekladateľ by mal mať talent práve toto – inštinktívne vycítiť, čo si môže dovoliť a čo nie.

Spomínajú na to, čo pre nich prekladanie znamenalo, o svojich knižných srdcovkách dokážu rozprávať s nákazlivým nadšením, napríklad Helena Stachová o poľskej literatúre či Vlasta Winkelhöferová o japonskej. Hovoria aj o tom, ako sa podľa nich literárne, redakčné  a prekladateľské prostredie a najmä postavenie prekladateľa zmenilo po roku  1989. Niektorí sú skeptickejší, najmä s ohľadom na ten podľa nich “paradox slobody”, ktorý znamená, že sa k nám môže dostať prakticky čokoľvek a bez cenzúry, ale to zároveň znamená, že bezbrehý prísun brakového “čtiva”, v ktorom sa často kvalita stratí. Za predošlej neslobody totiž literatúra znamenala jeden spôsob preklenutia prerušeného kultúrneho kontaktu.

Ako hovorí Josef Forbelský: “nelákala mě nějaká vyšší materiální kultura, ale trápilo mě vědomí, že tady neexistuje styk se světem. K překládání mě přivedla právě snaha tento kontakt zprostředkovat. Protože když překládáte a stýkáte se, ať už s klasickým autorem nebo moderním, který reprezentuje některé současné hodnoty, vstupujete do dialogu. A po tomto dialogu, často vedeném z důvodů politických, byla v tehdejší rozštěpené Evropě velká touha.” A aj ten druhý paradox, a síce že dnes sa často prekladá rýchlo a na kolene, a pritom sa vydavatelia obávajú, že hodnotnú literatúru nepredajú. Iní to nevidia až tak čierne, ako hovorí Josef Čermák: “časy se mění, ekonomické myšlení se mění, ale hodnoty zůstavájí a lidé stále s potěšením vnímají a budou vnímat litery, tóny, tvary a bravy… Je jenom zapotřebí umět jim vycházet vstříc.”

—

Stanislav Rubáš (ed.) – Slovo za slovem. S překladateli o překládání. Academia, 2012

16. novembra 2013/od Ivana Krekáňová
Značky: knihy o prekladaní, prekladateľské osobnosti
Zdielať na
  • Zdielať Facebook
  • Zdielať Twitter
  • Share on WhatsApp
  • Zdielať Pinterest
  • Zdielať LinkedIn
  • Zdielať Tumblr
  • Zdielať Vk
  • Zdielať Reddit
  • Share by Mail
  • Visit us on Yelp
http://www.ivanakrekanova.sk/wp-content/uploads/2020/02/ivana-krekanova-logo-cierne.png 0 0 Ivana Krekáňová http://www.ivanakrekanova.sk/wp-content/uploads/2020/02/ivana-krekanova-logo-cierne.png Ivana Krekáňová2013-11-16 17:35:002022-04-20 14:38:16Slovo za slovom: dvadsaťsedem príbehov prekladateľov z čias režimu
Mohlo by sa Vám páčiť
Jedno zo základných diel československej translatológie vyšlo v angličtine
Deväť životov: rozhovory o preklade a literárnom živote
David Bellos: Is that a Fish in Your Ear?
Prezident vyznamenal výnimočnú prekladateľskú osobnosť: Zoru Jesenskú
Zlata Kufnerová – Čtení o překládání (tak trochu recenzia)
Mýty a fakty o preklade a tlmočení na Slovensku

Hľadať

Značky

akademické tituly (1) anglosaské texty (3) apelatívy - generické pomenovania (1) CAT nástroje (2) cena prekladu (2) etymologické jednohubky (10) etymológia (13) exonymá (1) faux amis (1) FIT (1) frazeologizmy (4) gastronómia (2) gender (1) GIGO (3) grammelot (1) harrypotter (1) kniha (5) knihy o prekladaní (7) kritika prekladu (4) latinčina (3) lexikografia (1) lingvistika (5) Margaret Atwood (1) Medzinárodný deň prekladateľov (1) menšinové jazyky (2) neologizmy (3) názvy mesiacov (1) Peter Newmark (2) pleonazmy (2) pragamatika (3) prekladateľské lapsusy (9) prekladateľské oriešky (1) prekladateľské osobnosti (2) preklady filmov (3) preklady kníh (8) pôvod slov (9) slovenský VS český preklad (1) slovníky (1) subkultúry (1) translatológia (2) typografia (2) umelecký preklad (7) wug (1) zaujímavosti (15) úradné preklady (3)

Archív

  • január 2023 (1)
  • november 2022 (1)
  • apríl 2022 (3)
  • apríl 2021 (1)
  • august 2020 (1)
  • jún 2020 (3)
  • apríl 2020 (1)
  • marec 2020 (2)
  • február 2020 (4)
  • november 2019 (2)
  • september 2019 (1)
  • jún 2019 (4)
  • máj 2019 (1)
  • február 2019 (1)
  • január 2019 (2)
  • december 2018 (2)
  • august 2018 (1)
  • jún 2018 (1)
  • máj 2018 (2)
  • marec 2017 (2)
  • december 2016 (2)
  • apríl 2016 (1)
  • marec 2014 (1)
  • november 2013 (3)
  • október 2013 (1)
  • august 2013 (1)
  • jún 2013 (1)
  • máj 2013 (1)
  • apríl 2012 (1)
  • január 2012 (2)
  • november 2011 (2)
  • jún 2011 (2)
  • apríl 2011 (3)
  • marec 2011 (1)
  • december 2010 (3)
  • september 2010 (1)
  • júl 2010 (1)
  • jún 2010 (1)
  • máj 2010 (1)
  • apríl 2010 (4)
  • október 2009 (1)
  • september 2009 (6)
  • august 2009 (7)

Kontakt

Mgr. Ivana Krekáňová
Daxnerova 17/2670
010 01 Žilina

Tel.: +421 908 917 192
Mail: info@ivanakrekanova.sk

Osobné údaje obsiahnuté v dokumentoch alebo súboroch zadaných na preklad sú spracúvané výhradne na účel prekladu v súlade so Všeobecným nariadením o ochrane údajov (GDPR) a zákonom č. 18/2018 Z.z., pričom právnym základom je plnenie zmluvnej povinnosti prekladateľa voči zadávateľovi.

Úvod | Preklady | O mne | Referencie | Translatopia | Kontakt

© Copyright – Mgr. Ivana Krekáňová | web: Aeternus Pictures

Keď perky sú perky – ďalší z hotelových prekladov Poznámky na okraj k prekladom detskej literatúry (z pohľadu mamy)
Zrolovať na začiatok

Na mojej stránke používam cookies. Slúžia na plnohodnotný chod webu a všetkých jeho funkcií. Ich používanie môžete buď povoliť alebo zamietnuť.

SúhlasímNesúhlasím

Cookie and Privacy Settings



How we use cookies

We may request cookies to be set on your device. We use cookies to let us know when you visit our websites, how you interact with us, to enrich your user experience, and to customize your relationship with our website.

Click on the different category headings to find out more. You can also change some of your preferences. Note that blocking some types of cookies may impact your experience on our websites and the services we are able to offer.

Essential Website Cookies

These cookies are strictly necessary to provide you with services available through our website and to use some of its features.

Because these cookies are strictly necessary to deliver the website, you cannot refuse them without impacting how our site functions. You can block or delete them by changing your browser settings and force blocking all cookies on this website.

Google Analytics Cookies

These cookies collect information that is used either in aggregate form to help us understand how our website is being used or how effective our marketing campaigns are, or to help us customize our website and application for you in order to enhance your experience.

If you do not want that we track your visist to our site you can disable tracking in your browser here:

Other external services

We also use different external services like Google Webfonts, Google Maps and external Video providers. Since these providers may collect personal data like your IP address we allow you to block them here. Please be aware that this might heavily reduce the functionality and appearance of our site. Changes will take effect once you reload the page.

Google Webfont Settings:

Google Map Settings:

Vimeo and Youtube video embeds:

Privacy Policy

You can read about our cookies and privacy settings in detail on our Privacy Policy Page.

Zásady ochrany osobných údajov
Accept settingsHide notification only