V roku 2022 mi vyšli preklady štyroch zaujímavých kníh, rovnako ako v roku 2021, a navyše jedna autorská o etymológii.
Moja kniha o etymológii sa volá Etymológia záhadná aj zábavná (Pôvod slov od algoritmu po zavináč), vyšla vo vydavateľstve mamaš a bližšie som o nej písala v tomto príspevku, kde nájdete aj odkazy na moje rozhovory o knihe. A tu sú moje štyri prekladové tituly roka 2022:
Isabel Wilkerson: Kasta (Absynt)
Kasta je nálepka, ktorá hovorí, ako máme s človekom zaobchádzať. Dostane v nemocnici lieky? Môžu sa títo dvaja zosobášiť? Smie sa pohybovať po tejto časti mesta? Bude mať doma pitnú vodu? Prežije pôrod? Môžu ho beztrestne zastreliť? Aj o tom je Kasta Isabel Wilkerson. Lenže ako to súvisí s Amerikou?
Analýzou ľudského genómu sa zistilo, že všetci ľudia sú na 99,9 % rovnakí! Rasa teda nie je vedecký, ale len sociálny konštrukt. A napriek tomu svet stále ovláda fenomén nepísaných zákonov, ktoré ľuďom od narodenia určujú pevné a nemenné miesto v spoločnosti. „Nikto nebol biely, kým neprišiel do Ameriky,“ napísal raz americký spisovateľ James Baldwin, čím chcel povedať, že „farebnú“ nálepku nedostáva človek od prírody, ale od spoločnosti. A to, čo sa skrýva pod každou nálepkou, to sú stáročia histórie, stereotypov a predpokladov, ktoré určujú miesto človeka v ľudskej hierarchii. A teda bludný kruh kastového systému.
Americká novinárka a spisovateľka Isabel Wilkerson, držiteľka Pulitzerovej ceny, skúma americký rasizmus veľmi prekvapivo – ako druh kastového systému. Vo svojej neobyčajnej knihe Kasta nám ponúka dôsledný portrét tohto fenoménu, veľmi zaujímavo ho porovnáva s kastovými systémami v Indii či v nacistickom Nemecku a hľadá ich spoločné piliere. Wilkerson pátra po historických príčinách vzniku rasizmu a skúma tiež vývoj rasových teórií. Svoj široký výskum napokon prepája s príbehmi obyčajných ľudí, aby nám ukázala, ako tento systému funguje v praxi. Nielen v časoch otrokárstva, ale aj dnes.
Toto je asi najlepšia kniha, ktorú som doteraz o spoločenskej hierarchii postavenej na rasovej teórii čítala. Myslela som si, že o otroctve a o americkom rasizme hádam niečo aj viem, ale pri čítaní tejto knihy som niekedy (často) neveriaco krútila hlavou. Toto keď si človek prečíta, tak sa bude pozerať na černošsko-belošské vzťahy o dosť inak. A nielen na tie, ale na vzťahy medzi akýmikoľvek skupinami ľudí kdekoľvek na svete, medzi ktorými je pomyselný rozdiel v spoločenskom postavení založený na rase a vnímanom podradenom/nadradenom postavení tej ktorej skupiny.
Isabel Wilkerson (inak držiteľka Pulitzerovej ceny) totiž na to ide veľmi systematicky, a na rozdiel od mnohých iných textov, ktoré sa tejto téme venujú a zameriavajú sa predovšetkým na obete a spoločenské následky, ona popisuje historické príčiny vzniku rasizmu a vnímania istých skupín ako podradených a podradných, vývoj rasových teórií ako politického konštruktu naprieč storočiami až do meniacich sa postavení po civil rights era až do dvadsiateho storočia a opätovných zmien v spoločnosti po amerických voľbách v 2016.
Môže to znieť nudne, ale ona naozaj vie dobre písať, a navyše svoju naozaj dôkladnú analýzu prekladá každodennými príbehmi obyčajných ľudí, ktoré veľmi dobre poukazujú na pointu (a to nielen tými brutálnymi z hlbokých čias otroctva, ale dnešnými, ktoré zažila ona sama alebo jej známi). No a veľký prínos tejto knihy je vlastne v téme, k čomu som sa ešte ani nedostala: je to hlboká a systematická analýza, ale nie rasizmu ako takého, ale kasty ako postavenia v spoločenskej hierarchii.
Porovnáva (veľmi zaujímavo) kastové systémy v Indii, Tretej ríši a USA, nachádza medzi nimi veľké podobnosti a zo zistených paralel odvodzuje osem pilierov, na ktorých kastové systémy stoja. Niekoho možno na prvé počutie prekvapí, keď hovorí o Amerike ako o krajine, ktorá má pevne zavedený kastový systém, a ja som si uvedomila, že my vlastne nemáme ani poňatia, ako veľmi silne sú negatívne predsudky a stereotypy votkané aj do dnešného amerického života, a to nielen voči černochom, ale aj iným nebielym.
V jednej časti píše, že bieli sú odmalička tak masírovaní narážkami, dehonestujúcim zobrazovaním tých historicky vnímaných ako podradnejších, že sa toho dá len veľmi ťažko zbaviť: známy jej rozprával, že on, biely, ktorý si o sebe myslí, že myslí progresívne, je vzdelaný, vníma ľudí ako rovnocenných a podobne, pocítil automatický podvedomý odpor, keď mal podať ruku čiernemu profesorovi, tak silné to podvedomie je. Do knižných tipov ju zahrnula Aňa Ostrihoňová a recenziu do časopisu .týždeň napísal Ľubomír Jaško a tu si môžete prečítať ukážku z knihy.
Mark Forsyth: Stručné dejiny opitosti (mamaš)
Čo ľudia pili? Koľko pili? A prečo? Mark Forsyth putuje v čase a rozpráva príbeh o tom, že alkohol bol súčasťou každej civilizácie… a s ním aj opitosť. V niektorých kultúrach bolo pitie spojené s náboženstvom, inde so sexualitou, bolo povinnosťou kráľov, sedliakom poskytovalo úľavu. Alkohol mohol poslúžiť ako obeta predkom, ako šláftrunk na dobrú noc alebo dodať odvahu do boja.
Stručné dejiny opitosti sa začínajú v praveku a privedú nás až do 20. storočia. Kniha odpovedá na všetky otázky o pijatike, ktoré by vám, triezvym či opitým, napadli. Dozviete sa o neolitických šamanoch, ktorí pili, aby mohli komunikovať s duchmi, prezradí vám, ako sa opíjali starí Gréci či Sumeri, aj to, že bary na Divokom západe vôbec nevyzerali tak ako vo filmoch.
O tejto knihe som napísala aj v samostatnom článku, kde nájdete aj odkaz na recenzie.
Garret Ryan: Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori (mamaš)
Prečo starí Gréci a Rimania nenosili nohavice? Používali ženy antikoncepciu? Verili svojim mýtom? Bol rozvod bežný? Ako chytali levy pre Koloseum? Čo sa stalo s Rímom po páde ríše a kde je hrobka Alexandra Veľkého? V sérii krátkych a vtipných esejí historika Garretta Ryana sa dozviete množstvo informácií, ktoré vám v triede na hodinách dejepisu nepovedali. Na rozdiel od väčšiny publikácií o klasickom svete sa kniha Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori nesústreďuje na slávne osobnosti alebo udalosti, ale na fascinujúce detaily každodenného života.
Pre mňa bolo najzaujímavejšie čítať o tom, čo sa dialo v Ríme po páde Rímskej ríše, ako cestovali, či verili svojim vlastným mýtom, a je tu dokonca aj kapitola venovaná tomu, prečo sa do viacerých jazykov vyvinula latinčina, ale nie gréčtina. Áno, sú tu aj nahé sochy (s malými penismi – a prečo klasické umenie zobrazovalo s veľkými penismi len otrokov, barbarov a hŕstku mytologických postáv, aj to sa tu dočítate. Viac sa dozviete v recenzii Romana Mocpajchela na portáli HistoryLab.
Nancy Campbell: Päťdesiat slov pre sneh (Ikar)
Sneh robí známe miesto cudzím, prepisuje realitu, na určitý čas zakrýva, odieva, očisťuje alebo zastavuje krajinu. Tlmí. Zahaľuje. Snehová vločka, ktorá dopadne na vrchol pohoria v Afrike, sa môže roztopiť a vypariť a neskôr opäť zamrznúť a spadnúť na jabloňové sady v Kašmíre a opäť sa roztopiť a spadnúť ešte najmenej päťdesiat ráz. Práve tak jedno slovo pre sneh ponúka prístup k novým miestam, cestu porozumenia, po ktorej sa treba vydať.
Každý jazyk má svoje vlastné výrazy pre páperové vločky, ktoré sa znášajú z oblohy. Spisovateľka a cestovateľka po Arktíde Nancy Campbell načiera hlboko do významov päťdesiatich slov pre sneh, pričom každé z nich ponúka celý svet mýtov a príbehov.
Päťdesiat slov pre sneh je cesta za objavovaním snehu v kultúrach po celom svete prostredníctvom rôznych jazykov. Hoci mnohé z jazykov v tejto knihe, napríklad španielčinu či urdčinu, možno počuť po celom svete, iné, napríklad inupiacký dialekt z Walesu na Aljaške, si pamätajú najmä starší ľudia v relatívne malých komunitách.
Jedinečná cesta za objavovaním snehu v rozmanitých kultúrach a jazykoch ako je napríklad sámčina, urdčina, tundrová nenečtina či inuktitut. Krásna knižka, kde sa strieda Blade Runner s protestami proti výstavbe na posvätnej havajskej hore, sneh zasypávajúci japonské masívy so zručnosťami prežitia v Arktíde, čerokézska povesť s aztéckou mytológiou. Z autorkinho predslovu: „Proces sledovania jednej témy v mnohých pre mňa nových jazykoch sa zdal ako mocný spôsob, ako prekonať hranice, ktoré vyrastali po celom svete. Dokonca aj za lockdownu počas pandémie bolo stále možné cestovať po svete prostredníctvom slovníkov. Paradoxne jeden z prvých záznamov, ktoré som prechádzala, sa týkal fotografie chlapcov počas guľovačky, ktorú Robert Capa urobil vo vojnou zničenom Chan-kchou (dnešný Wu-chan) v roku 1938. V priebehu niekoľkých týždňov sa toto miesto stalo neslávne známym pre vypuknutie pandémie COVID-19. Medzitým som trávila veľa času v nemocniciach z iného dôvodu. Keď som začala zostavovať zoznam slov pre sneh, moja partnerka Anna utrpela vážnu mŕtvicu. Práca ma počas týchto úzkostných jesenných mesiacov sprevádzala na nemocničné oddelenia s pozadím syčania a pípania lekárskych prístrojov namiesto jemných, upokojujúcich zvukov sneženia. Nakoniec sa ukázalo, že Annina mŕtvica vyvolala ťažkú afáziu. S príchodom jari, keď sa jej začali vracať niektoré slová v útržkovitých a často záhadných podobách, som si nanovo začala uvedomovať komplexnosť straty jazyka. Otázka miznúcej slovnej zásoby, ktorá sa dá príliš ľahko romantizovať, sa ukázala ako srdcervúca – ja som však o to viac ocenila moc, ktorú má schopnosť dostať sa čo len k jedinému slovíčku.“
