Hovoriť o tom, že naša doba sa mení a vyvíja stále rýchlejšie a prináša množstvo nových javov, ktoré treba pomenovať, je už niekoľko rokov len opakovaním starej známej pravdy. Neologizmy, perspektívne (tie, čo sa stanú súčasťou slovnej zásoby) aj neperspektívne (tie, ktoré vymiznú), tu boli aj budú a vždy tvorili jednu z prirodzených súčastí jazykového vývinu.
Samo Trnka, ktorý je vtipný tak, ako ja nikdy nebudem, sa napríklad toť nedávno zamýšľal spôsobom sebe vlastným nad vhodnými slovenskými ekvivalentmi pre ten aktuálny a emotívne obsažný anglický výraz „attention whore„.* A to je len jedno zo slov, ktoré nám fenomény dnešnej doby prinášajú.
V poslednom čase som natrafila na dve anglické slová, ktoré sa k nám síce zatiaľ nedostali, ale používajú sa čím ďalej tým viac a tak je dosť pravdepodobné, že sa s nimi aj v našom jazyku skôr či neskôr stretneme. Konkrétne mám na mysli fenomén blurbingu a to krásne colbertovské truthiness.
O blurbingu som už písala inde, tak len v krátkosti: blurb je oslavný viac-menej krátky citát nadšene prezentujúci kvalitu väčšinou literárneho diela; z toho potom blurber – ten, ktorý blurb píše, či to blurb someone – napísať blurb na niekoho dielo. Blurbing už je vo svete vydavateľského marketingu rozšírený tak, že vytvoril dve ďalšie slová: blap a blover (viď môj spomínaný článok). K nám tento výraz zatiaľ neprenikol, pretože naše (a ani české, keď už sme pri tom) vydavateľstvá nemajú vo využívaní blurbov veľkú tradíciu, a ak toto slovo niekto použiť chce (ako napríklad teraz ja), tak zatiaľ len v jeho pôvodnej anglickej forme. Ťažko povedať, či sa u nás uchytí – teraz mám na mysli ten koncept, nie samotné slovo „blurb“ – osobne si myslím, že skôr či neskôr áno, pretože aj naše vydavateľstvá nevyhnutne začnú skôr či neskôr tento spôsob podpory predaja využívať. Bude zaujímavé sledovať, v akej forme sa k nám dostane. Osobne som v tomto prípade za prevzatie slova blurb, pretože svojou krátkosťou a údernosťou presne vystihuje krátkosť a údernosť tých hyperbolických oslavných vyjadrení.
Truthiness je z trochu iného súdka. Slovo vytvoril americký komik Stephen Colbert v roku 2005, aby opísal stav, kedy cítime, že niečo je pravda takpovediac intuitívne, sme o tom presvedčení, lebo to tak cítime vnútri, ale nemáme (alebo nás nezaujímajú) žiadne dôkazy alebo fakty, ktoré by dané tvrdenie podporovali. Colbert totiž potreboval podstatné meno k slovu „truthy“** (niečo ako pravda) do svojho programu The Colbert Report (výborná politická satira). Slovo sa ujalo okamžite (pochopiteľne najmä v politickom zmysle) a Merriam Webster ho dokonca vyhlásil za slovo roka 2006. Nuž a tu sa dostávame k rozdielu medzi blurb a truthiness, pretože zatiaľ čo pre blurbing tu prostredie ani javy, ktoré by sme potrebovali pomenovať, zatiaľ nemáme, pri truthiness tu to prostredie samozrejme je, pretože koncept, ktorý pomenúva, je starý ako ľudstvo samé, akurát že dnes je stále viac situácií, kde by sa hodilo. Najmä v politike, však. Na druhej strane je ťažké predstaviť si, že by sme truthiness v pôvodnom znení do slovenčiny prebrali, skôr ho budeme prekladať. Ale ako? Malo by to byť výstižné jednoslovné vyjadrenie, ktoré by vyjadrovalo, že niečo vyzerá/znie ako pravda, zdá sa to byť ako pravda a pravda to byť môže, ale nemusí, pretože je bez akéhokoľvek logického, faktického, alebo rozumového podkladu. Ak vám niečo príde na um, napíšte mi.
—
*Osobne hlasujem za matovičovať sa, matovičovský, lebo hoci namňagáň je ľubozvučne echt-slovensky znejúce slovo, chýba mu ten úderný cveng vulgárnejšieho opisu, a nedá sa tak pekne využíť vo viacerých slovných druhoch (i keď namňagáň mi v pamäti utkvel najviac, musím priznať). A povedzme si na rovinu, zapísať sa do análov slovenskej jazykotvorby ako pôvodca takéhoto slova určite nebude niečo, čím sa bude chváliť pred študentkami lingvistiky.
** „Truthiness is tearing apart our country, and I don’t mean the argument over who came up with the word…It used to be, everyone was entitled to their own opinion, but not their own facts. But that’s not the case anymore. Facts matter not at all. Perception is everything. It’s certainty. People love the President because he’s certain of his choices as a leader, even if the facts that back him up don’t seem to exist. It’s the fact that he’s certain that is very appealing to a certain section of the country. I really feel a dichotomy in the American populace. What is important? What you want to be true, or what is true?… Truthiness is ‚What I say is right, and [nothing] anyone else says could possibly be true.‘ It’s not only that I feel it to be true, but that I feel it to be true. There’s not only an emotional quality, but there’s a selfish quality.“ Stephen Colbert v interview pre AVClub