Knižka, vlastne skôr zbierka esejí, ktoré sa zaoberajú rôznymi prekladateľskými problémami. Knižočka, ktorú som prebehla za jeden večer (články o preklade básní som preskakovala, predsa len tam ešte nie som a asi ani tak skoro nebudem), ktorá ma ale napriek tomu naplnila množstvom zaujímavých informácií.
Jedna z najlepších vecí na nej je to, že sa dotýka mnohých aktuálnych vecí. Autorka ju síce vytvorila zo svojich článkov, ktoré vznikali v priebehu niekoľkých posledných rokov, ale to jej na aktuálnosti vôbec neuberá. Pre mňa jedna z najzaujímavejších častí je kritika prekladu románu E.L. Doctorowa „Billy Bathgate“ do češtiny – jednak preto, že mám Doctorowa rada a jednak preto, že kritika prekladu na základe komparatívnej analýzy ma vždy veľmi zaujímala (inak, je to vraj jeden z najhorších prekladov beletrie do češtiny posledných rokov, ktorý by sám osebe mohol slúžiť ako výborná príručka „ako neprekladať“).
Ďalší veľmi zaujímavý článok je o psychológii novšieho prekladu už preloženého diela, kde má autor často obavy, aby pri znalosti staršieho prekladu nebol pokladaný za plagiátora a keď sa na druhej strane snaží čím viac od staršej verzie odlíšiť, použije aj také prekladateľské riešenie, ktoré nie je najvhodnejšie a ak by tá staršia verzia neexistovala, asi by ho nepoužil. Aj tu sa ukazuje tá vynikajúca aktuálnosť autorkiných článkov – rozoberá totiž dva preklady románu „The Da Vinci Code“, ktoré vyšli v češtine len niekoľko rokov po sebe (čo z pohľadu autorských práv umožnilo anglické vydanie ilustrovanej verzie).
Čo sa týka tej zastaranej opozície vernosť/voľnosť (spojenie pre mňa absolútne nevystihujúce polaritu prekladateľskej práce), v knižke sa dočítame o rozmarnosti funkčnej ekvivalencie, o interferencii v preklade, ale napríklad aj o akríbii v literárnom preklade (skladám autorke hold za to, že používa spojenie „literárny preklad“ namiesto umelecký) a o tvorivom preklade. Okrem toho sa autorka zamýšľa aj nad tým, či má autor prekladať sám seba (na príklade Kunderových románov).
A nakoniec, výborné (hoci krátke) zamyslenie sa nad vzťahom prekladateľa a knižného trhu a nad psychológiou a morálkou prekladateľskej práce. Knižka sa viac menej venuje najmä problémom literárnych prekladov (ale napríklad aj dabovaniu) a používa príklady z nemčiny a angličtiny. Aby som to zhrnula, je to vynikajúce a najmä rôznorodé čítanie o prekladaní, písané príjemným a nenadneseným štýlom, z ktorého sa dá dozvedieť mnoho zaujímavého. Odporúčam.
Zlata Kufnerová – Čtení o překládaní. Nakladatelství H&H Vyšehradská, s.r.o., 2009.
