Nie, nie je to od slova panic. Pôvod mnohých frazeologizmov, teda ustálených slovných spojení, je dobre známy, ale nájdu sa medzi nimi aj zaujímavé príbehy.
Frazeologizmy máme z rôznych zdrojov. Z mytológie (Damoklov meč, jablko sváru), dejín (Hanibalova kliatba), rozprávok (soľ nad zlato), a veľa ich je aj biblických (Babylonská veža, Sodoma a Gomora, zakázané ovocie) a ich pôvod viac či menej poznáme. No ale sú aj také, u ktorých je ich vznik známy už menej a často prinajmenšom zaujímavý.
Pri niektorých je to, ako sa v slovesnosti ustálili, dosť otázne, napríklad také „ostošesť“ veľmi vystopovať nevieme, podobne ako „hádzať všetkých do jedného vreca“, či „spadnúť z višne“. Pri tom poslednom som našla jeden príbeh, ktorý je farbistý viac než dostatočne a to aj na pomery dnešného bulváru, ale viac zdrojov som nezistila, takže neviem.
Nuž ale poďme k tým zaujímavým. Z literatúry máme frazeologizmov viacero, napríklad „veľa kriku pre nič“, Shakespeare je taký vďačný zdroj mnohého. Ale vedeli ste, že spojenie „medvedia služba“ máme z bájok I. A. Krylova? V roku 1808 napísal bájku „Pustovník a medveď“, v ktorej sa pustovník spriatelí z medveďom a navzájom si pomáhajú. Raz však začne spiaceho pustovníka otravovať mucha. Medveď sa ju snaží odohnať labou, ale veľmi sa mu to nedarí, veď muchy vedia byť poriadne otravné, a tak vezme kameň a muchu zabije, akurát nanešťastie priamo na pustovníkovej hlave.
Aj spojenie „kde je pes zakopaný“ má za sebou vcelku zaujímavý príbeh. Jeden durínsky gróf vraj choval v polovici sedemnásteho storočia na zámku Wegenheim psa, ktorého mal veľmi rád a keď ten skonal, chcel ho dať pochovať na miestnom cintoríne, ale to sa mu nepodarilo a tak svojho miláčika nakoniec nechal pochoval neďaleko svojho zámku a na náhrobok dal vytesať oslavnú báseň, ktorá obsahovala aj slová „tu bol pes zakopaný“.
„Panický strach“ máme z gréckeho deima panikon, teda doslova strach spôsobený bohom Panom, ktorému sa pripisovali rôzne zvuky v prírode. Pan bol v gréckej mytológii bohom stád, lesov a prírody, pretože podľa povestí ho rodičia bohovia opustili, lebo sa narodil škaredý – s rohami, fúzami, chvostom a kopytami. Najskôr ho nechali zabávať ostatných bohov na Olympe, ale Pan odišiel na zem a tam sa stal pastierom. Lenže neznášal, keď ho niekto vyrušil pri odpočinku, a tak ak ho niekto zobudil, začal vydávať hrozné zvuky.
Niekoľko frazeologizmov máme aj zo slov, ktoré sa už z bežného používania vytratili, alebo sú už dnes zastarané, napríklad „mať niečo za lubom“, alebo „mať na rováši“. Slovo rováš je maďarského pôvodu a označovalo latku, na ktorú sa zárezmi označovali nevyplatené účty, hlavne v krčmách (ako inak). Latka sa potom rozštiepila na dve časti, jednu dostal dlžník a druhú veriteľ. A z krčmy máme aj „dať na sekeru“. Nie je to stopercentné, ale keďže sekera bola kedysi pomerne cenný nástroj, ak chcel niekto piť ďalej a nemal na to, musel za to nechať zaseknutú v klade v krčme svoju sekeru (ale vraj to môže byť aj z toho, že sa dlhy v krčme zaznamenávali zásekmi do klady).
A už len tak na záver, „proti gustu žiadny dišputát“: dišputát je dnes už zastaraný a nespisovný výraz pre rozhovor, pôvodne z latinského disputare, debatovať. A gusto pre vkus, potešenie je z latinčiny tiež, a celé stredoveké úslovie znelo de gustibus non est disputandum teda o chuti či vkuse sa nediskutuje.
– – –
Tu je zaujímavý článok o frazémach, tu zas rozhovor s Janou Skladanou, autorkou knihy Ukryté v slovách, kde sa dozviete ešte viac zaujímavého, napríklad aj o frazeologizme „mať maslo na hlave“
Článok bol publikovaný TU.