Archívne fotografie z knihy Jána Roznera Sedem dní do pohrebu
Prezident Andrej Kiska vyznamenal pri príležitosti 24. výročia vzniku Slovenskej republiky dvadsať osobností z rôznych spoločenských oblastí, vrátane Zory Jesenskej, ktorej udelil Rad Ľudovíta Štúra I. in memoriam „za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj prekladateľskej činnosti“.
Zora Jesenská, ktorá sa narodila sa v roku 1909 v Martine, svoje prvé literárne pokusy uverejňovala v Živene, ku ktorej mala blízko aj vďaka rodinnému prostrediu. Život v Martine, ktorý bol významným kultúrnym centrom krajiny, sa na jej formovaní zásadne podpísal a z prispievateľky do Živeny sa v roku 1939 stala redaktorkou.
Práve pre knižnú edíciu Živeny začala aj prekladať, najskôr francúzskych autorov, avšak jej najväčším záujmom bola práve ruská klasika, čo bolo pravdepodobne dané aj duchom doby, ktorý bol smerom k ruskej literatúre obrátený viac než k tej západnej.
Uznanie jej priniesli Lermontovove básne, ktoré v roku 1940 preložila pre Maticu slovenskú. Mala len tridsať rokov, a jej preklad chválili okrem iných aj Margita Figuli či Laco Novomeský.
Zora Jesenská bola významnou osobnosťou slovenskej kultúrnej scény. Prekladala z ruskej, francúzskej, anglickej i nemeckej literatúry. Okrem ruskej klasiky, ktorá jej bola najbližšia, prekladala napríklad aj Simone de Beauvoir (Krv iných), Alexandra Dumasa st. (Čierny tulipán), či Gustava Flauberta (Pani Bovaryová), no a samozrejme Shakespearove divadelné hry. Jej preklady boli zakázané ešte aj vyše dvadsať rokov po tom, čo v roku 1972 predčasne zomrela, a napriek oficiálnej posmrtnej rehabilitácii, ktorej sa jej dostalo v roku 1991 na konferencii „Zora Jesenská v slovenskej kultúre“ v Budmericiach, sa ani dnes jej meno v súvislosti s umeleckým prekladom takmer nespomína.
Napriek jej zásadnému vplyvu na vývoj umeleckého prekladu na Slovensku a výrazným osobným postojom, ktoré neváhala vyjadriť, akoby prestala byť v nových
pomeroch zaujímavá, a aj to zmenil prezident Kiska, i keď len nepatrne, keď ju vyznamenal. Ako píše autorka monografie, ktorá o Zore Jesenskej vyšla, „vo všeobecnosti málokto z mladých ľudí tuší, že v tejto krajine raz žila a tvorila jedna výnimočná žena, ktorá mala svoj názor a myslela samostatne, bola originálna a nonkonformná, a asi preto rozporuplná.“
K teoretickému mysleniu o preklade ju priviedli už jej prvé preklady a reakcie na ne. Venovala sa voľnosti v preklade, problémom prekladania básnických diel, či životnosti prekladu, a práve jej meniace a rozvíjajúce sa názory na preklad ukazujú cestu slovenského prekladateľstva, hoci jej meno ťažko nájdete v niektorom zo zborníkov teórie umeleckého prekladu.
Bol to práve jej záujem o slovo ako také, daný kultúrnym prostredím jej detstva, ktorý ju priviedol aj k spolupráci s jazykovedcami. Spolu s generačne mladším Jánom Ferenčíkom sformulovala prvé zásady toho, čo sa neskôr Ferenčíkovou zásluhou stalo známe ako slovenská prekladateľská škola, ktorá sa dodnes pokladá len za jeho iniciatívu.
Sám ju vo svojej knihe Kontexty prekladu z roku 1983 spája s vášnivou polemikou okolo Jesenskej prekladu Šolochovovho Tichého donu, ale napriek tomu, že notoricky známych (teda aspoň pre vyštudovaných prekladateľov) päť základných zásad slovenskej prekladateľskej školy (zásady: textovej úplnosti, významovej totožnosti, formálnej totožnosti, dobrej slovenčiny (spolu so zásadou prísne funkčného používania nespisovných prvkov) a zásada uprednostňovania významu pri kolízii významovej a formálnej totožnosti – dnes sú už tiež diskutabilné, ale musíme si uvedomiť dobu, v ktorej vznikali, keďže dovtedy boli prístupy k prekladaniu v podstate živelné a intuitívne) vytvorili spoločne, jej meno sa nikde v tejto súvislosti nespomína. Ani v jeho knihe, čo je ale pochopiteľné vzhľadom na to, že vyšla v čase, kedy bola Zora Jesenská zakázaná a jej meno sa nikde nemohlo spomenúť. Hoci sa neskôr stali priateľmi, bol to práve Ján Ferenčík, ktorý na začiatku stál na čele kritikov jej prekladu Tichého donu.
Polemika okolo prekladu Tichého donu
V roku 1950 vyšiel v Tatrane preklad Zory Jesenskej Šolochovovej epopeje Tichý don, za ktorý dostala národnú cenu aj množstvo pozitívnych ohlasov od čitateľov. Začali sa však ozývať aj kritické hlasy, ktoré jej vyčítali okrem iného nadužívanie intuície či prílišnú umeleckosť.
Polemika sa naplno spustila v roku 1951 a prebiehala na stránkach Kultúrneho života, kde sa Jesenská i jej kritici vyjadrovali k prekladu. Zaujímavé je, že nakoniec z celej polemiky vyplynulo, že predmetom kritiky nebol natoľko ani samotný preklad ako taký, ale skôr nejasný politický a ideologický postoj prekladateľky.
Z hľadiska umeleckého prekladu bol problém v tom, že nová ideológia (podporovaná stalinskou jazykovedou) požadovala jazykovo nivelizovanú rovinu, ale Jesenská v súlade s vlastným chápaním umeleckého prekladu a vlastným chápaním autorovho zámeru orientovala prekladový text do kontextu slovenského vidieka, a tak sa práve jazyk stal zraniteľným miestom jej prekladu.
Čelila v podstate rovnakým výhradám, ako samotný román v Sovietskom zväze (už len táto skutočnosť je dôkazom, ako veľmi sa snažila dodržať autorovu koncepciu a prístup k dielu): kozácke prostredie prešpikované miestnymi výrazmi sovietski kritici označili za najväčší problém diela, ktoré sa tým vzďaľuje od pochopenia bežného pracujúceho človeka a aj v slovenskom preklade sa pranierovala miera použitých dialektizmov.
Mladý rusista Ferenčík o jej preklade v roku 1951 napísal, že „akýsi druh írečitosti, ktorý zaváňa pseudoľudovosťou a nesprávne pochopenou zásadou obohacovania jazyka ľudovými prvkami, je vlastne… skreslením originálu a neprípustným vnášaním cudzích prvkov do diela“. Zora Jesenská sa voči tomu ohradila, že ovzdušie donského kozáctva v románe je priamo v postavách osôb, ich spôsobe myslenia a v ich jazyku, a uvádza svoju zásadu prekladateľskej vernosti originálu, kvôli ktorej bolo potrebné použiť dialektizmy nielen v dialógoch, ale aj v autorskej reči, tak ako to urobil autor, a analogicky s predlohou štylizovať nárečie.
Práve preto sa postavila aj proti Ferenčíkom navrhovanému prepisu ukrajinizimov latinkou a obhajuje svoj substitučný spôsob funkčného uplatnenia slovenských nárečových prvkov (ona si vybrala spišské nárečie). Kritizovali ju aj za posun preklade oproti originálu v štylisticko-lexikálnej rovine, kde, čo bolo pre ňu typické, hľadala slovenské paralely k ruským reáliám.
Táto kritika mala veľmi racionálne jadro, a jej riešenie (z oboch strán polemiky) mohlo konštruktívne posunúť umelecký preklad vpred – z diskusie, do ktorej prispeli aj mnohí odborníci, vyplynuli aj niektoré praktické požiadavky, napríklad potreba redaktorov, riešenie prístupu k spôsobu prekladania krstných mien a podobne. Polemika ale bohužiaľ mala aj politický kontext, ktorý jasne vyjadril M. Neman v článku Ešte k diskusii o Tichom done uverejnom v Kultúrnom živote: „…ak sa buržoázny nacionalizmus môže prejaviť v práci prekladateľa, tak sa isto prejavuje v takej forme, ako to vidíme v preklade Tichého donu.“
Zhrňujúci referát k celej diskusii pripravil kritik Ján Rozner, ktorý ho pod názvom O niektorých otázkach jazyka v literatúre predniesol na školení prekladateľov v Budmericiach v roku 1951. Jeho kritika vychádzala z diskusie medzi Jesenskou a Ferenčíkom ohľadne zrozumiteľnosti slovenského prekladu, no v konečnom dôsledku sa nevyhol ani politickej rovine.
Odvolávajúc sa na Stalinove teoretické poučky z jazykovedy odmietol jej dialektizmy s tým, že sovietske chápanie jazykového vývinu smeruje k univerzálnosti a nie zvláštnosti, že tendenciou je stieranie osobitých dialektov a ich vyústenie do jednotného celonárodného jazyka. Ten istý Rozner, ktorého v súkromnej korešpondencii nazývala košickým panským chlapcom, ktorý tomu nerozumie (somár!), a ktorého si o niekoľko rokov vzala.
Ján Rozner sa k tej dobe vrátil vo svojej knihe Sedem dní do pohrebu: „na vine bola celá tá doba, v ktorej tie štyri zväzky vyšli, keď sa dal z každého komára urobiť slon. Nie že by ten jej preklad bol býval komár, bol to jeden z najťažších prekladov, natrápila sa s ním ako pri sotvaktorej inej knihe, už len názvy všeličoho, či už súčiastok dedinského rebrináka, ktoré musela ponachádzať, vyriešiť otázku nárečia, ten preklad bol iste niečo dokonalé, ale vyšiel práve do víriacich špinavých prúdov vtedajšej doby.“
Ona sama musela na tom istom školení predniesť ponižujúcu verejnú sebakritiku, a v liste Ferenčíkovi z októbra 1952 spomína, „ako sa jej zástanci báli vystúpiť verejne na jej obranu, ako sa jej ľudia vyhýbali na ulici, ako s ňou vydavateľstvá rušili zmluvy, ako ju tajomník Kruhu prekladateľov utešoval, že hádam nepôjdu tak ďaleko, aby ju zavreli.“ Bol z nej skoro triedny nepriateľ, a tým sa to neskončilo.
Politické prenasledovanie
Obvinili ju nielen z nevernosti autorovi, ale najmä z nevernosti myšlienke novej socialistickej kultúry, takže to bola kolektívna kritika jej politického postoja. Zora Jesenská sa nestala personou non grata hneď, ale zákaz sa blížil postupne, vo vlnách, a každá ďalšia akoby ju ponárala hlbšie ku dnu, ako píše Eva Maliti-Fraňová. Tieto vlny sa dvíhali zo sporov, ktoré v profesionálnom živote riešila, a ktoré boli dané nie tým, že by bola dokonalá a mala vždy pravdu, ale tým, že mala na veci jasne vyhranený názor, ktorý sa snažila priamo a bez obalu (a hlavne bez ohľadu na politické ovzdušie) obhajovať.
Boli to práve jej výrazné osobné postoje, ktoré ju dostali na čiernu listinu politického zákazu, keď sa na konci šesťdesiatych rokov odvážila kritizovať politiku KSČ. Po povestnom hokejovom zápase v januári 1969, v ktorom Československo zvíťazilo nad Sovietskym zväzom, sa ocitla medzi manifestujúcimi študentmi; radostná oslava víťazstva sa však zmenila na chaotický útek, keď oslavujúcich napadli príslušníci verejnej bezpečnosti. Utekajúci ľudia zrazili Jesenskú na zem, a jeden z príslušníkov štátnej bezpečnosti ju zbil obuškom po hlave.
Neváhala a o svojich pocitoch z celej udalosti, teda o prvom zásahu slovenskej federálnej polície proti demonštrantom oslavujúcim v Bratislave víťazstvo československých hokejistov, sa vyjadrila v českých Listoch v článku s názvom První rázní vystoupení policie Slovenské socialistické republiky. Kritizovala v ňom ani nie tak údery, ktoré utrpela, ale „hlavne porušenie akýchsi základných policajných noriem“, píše Rozner. Policajtov doviezli na nákladných autách a len čo z nich vyskočili, okamžite začali ľudí mlátiť bez akejkoľvek predchádzajúcej výzvy rozísť sa.
A Ján Rozner pokračuje: „V ironickej odpovedi v Pravde ju podpísaný tlačový tajomník bezpečnosti označil za politickú prostitútku. V organizovanej dohre dostávala skoro denne poštou hanobiace a urážlivé listy z krajských veliteľstiev bezpečnosti z celej republiky, a vždy sa v nich aj konštatovalo, že je politickou prostitútkou či politickou kurvou.“
Tento jej novinový článok, ktorý otvorene odhaľoval násilnícke praktiky slovenskej bezpečnosti, sa stal vhodnou príležitosťou, ako sa jej zbaviť. Takpovediac poslednou kvapkou do rakvy jej verejného pôsobenia. Postupne ju vylúčili zo všetkých organizácií a zakázali jej verejnú činnosť, nemohla oficiálne písať ani prekladať.
Zákaz verejného pôsobenia jej spôsobil aj existenčné problémy, pretože nemohla nikde písať a ani vydávať preklady pod svojim menom. Túto stránku jej zákazu sa jej čiastočne darilo preklenúť aj vďaka takzvanému fenoménu pokrývania, na ktorý si prekladatelia z čias bývalého režimu spomínajú aj v knihe Slovo za slovem. Mnohí sa vyhovárali, prečo meno nechcú požičať, ale mnohí boli ochotní. Ján Rozner spomína, ako „pár ráz k nim zašla bývalá prekladateľka, ktorá mala kamarátky v nakladateľstvách a asi tri razy prišla jeho žene odkázať, že by niekde mali pre ňu preklad, ak by si našla meno“ pod ktorým preklad vydá. Jej kamarátka z detstva Luda Škultéty bola ochotná, ale do Martina sa vybrali až príležitostne, a preklad medzitým dostal ktosi iný.
Existuje síce niekoľko jej prekladov, ktoré vyšli s „utajeným“ autorstvom (napr. pod menami iných prekladateľov ako Ľudmily Pikulovej, Ruženy Dvořákovej-Žiaranovej), jej zákaz mal ale aj tak vážny dopad aj na slovenskú kultúru, pretože nielenže nesmela verejne vystupovať a nikde sa uvádzať, ale jej preklady vyradili aj z knižníc a odvšadiaľ, kde by boli verejnosti dostupné. Keďže bola mimoriadne plodnou prekladateľkou, po jej zákaze u nás dosť dlhý čas chýbala podstatná časť ruskej klasiky, i keď nie len tej (napríklad aj Shakespearových drám).
Veď prekladala Lermontova, Puškina, Dostojevského, Čechova, Gogoľa, Gorkého, Turgeneva… „Ukázalo sa, že nahradiť v slovenskej prekladovej rusistike tvorivú osobnosť takého formátu ako Jesenská nie je jednoduché a nedá sa to vyriešiť nariadením politickej moci. V dôsledku Jesenskej zákazu až do roku 1990, teda dvadsať rokov po tom, keď Tatran v úplnej tichosti vydal nový preklad Jána Ferenčíka, v našej kultúre vlastne neexistoval slovenský preklad jedného zo základných diel svetovej literatúry, takpovediac jej modernej kvintesencie – románu Bratia Karamazovovci F. M. Dostojevského.“
V roku 1969 vyšiel v Tatrane jej preklad Pasternakovho Doktora Živaga, preložený podľa vydania milánskeho nakladateľa Feltrinelliho, lebo v Sovietskom zväze dielo nesmelo vyjsť z ideologických dôvodov. Román bol na Západe vyznamenaný, v Hollywoode sfilmovaný, ale v Sovietskom zväze nevydaný. Preto knihu, hneď ako sa zjavila na pultoch slovenských kníhkupectiev, nariadením stiahli z obehu.
Zora Jesenská ho prekladala v posledných zábleskoch demokratizujúceho sa myslenia šesťdesiatych rokov a keďže v čase jeho slovenského vydania už bolo v Sovietskom zväze na čiernej listine, vydanie jej prekladu sa stalo kultúrnou udalosťou, s ktorou bola spojená odvaha mnohých ľudí, ktorí sa na vydaní slovenského prekladu podieľali: redaktorov, distribútorov, kníhkupcov. Ján Rozner spomína, ako tesne pred smrťou, keď ležala v nemocnici, istý lekár využil príležitosť dať si od nej podpísať jej preklad Doktora Živaga, ktorý vydali skoro pololegálne za obrodného procesu.
Je zaujímavé, že z našej literatúry bol Doktor Živago odstránený tak dôkladne, že „aj vtedy, keď sa utvorili podmienky na to, aby ho vydali doma, v Sovietskom zväze k čomu došlo v roku 1988, keď konečne vyšiel v moskovskom literárnom časopise Novyj mir, na Slovensku ležal s ostatnými prekladmi a prácami Zory Jesenskej v trezore“. Nový preklad vyšiel až v roku 1991, teda v roku jej rehabilitácie, z pera generačne mladšej Viery Hegerovej, ktorá jej odkaz zachovávala, a to pravdepodobne pre problémy „starnutia“ prekladu. Jesenskej preklad „mal v tom čase už 22 rokov a jej preklad práve pre krátkosť svojho „oficiálneho“ života ani nestihol zaujať ustálené miesto v našej literatúre“, píše Eva Maliti-Fraňová.
Osudový Hamlet
Zora Jesenská je notoricky známa tým, že s manželom Jánom Roznerom preložila väčšinu divadelných hier Williama Shakespeara, ale „v sporoch okolo slovenského Shakespeara sa hromadili temné vášne oveľa skôr, než boli jej preklady oficiálne zakázané.“ A než vôbec Jána Roznera stretla. Tým najkritickejším sa ukázal byť práve Hamlet, a možno nie je náhoda, že práve citát z Hamleta sa objavil na jej smútočnom oznámení. Všetky svoje polemiky a spory prežívala ťažko, ale tento bol z nich azda najťažší.
Problémy okolo jej prekladu Hamleta (celú časť Spor o Shakespeara si môžete prečítať v archíve Aspektu) sa vyvinuli dokonca až do súdneho sporu a obvinenia z plagiátorstva, a to bol tiež jeden z aspektov, ktorý pomohol prostredníctvom Jesenskej prekladov posunúť umelecký preklad na Slovensku vpred, konkrétne v otázke autorstva verzus plagiátorstva.
Hamleta preložila už v polovici štyridsiatych rokov na základe prozaického riadkového prekladu Dr. Šimka, keďže ona sama nevedela po anglicky. Dnes sa nám to síce môže zdať neuveriteľné, pri tej najzásadnejšej požiadavke na prekladateľskú prácu, či už odbornú alebo umeleckú: dokonale poznať jazyk východiskový aj cieľový, ale v tej dobe to až také nezvyčajné nebolo. Rovnako ako jej neskoršie preklady Shakespeara, ktoré vytvorila v spolupráci s manželom, anglistom Roznerom, aj mnohé iné diela, najmä tie, kde bolo dôležité ich prebásnenie, boli preložené v spolupráci: „takýmto spôsobom vznikli aj preklady Villona či Danteho (Felix – Kostra, Felix – Smrek, Felix – Turčány) či Nerudu (Oleríny – Žáry)“, uvádza sama Jesenská.
Šimko teda poskytol Zore Jesenskej riadkový preklad významu, vo vydaní Hamleta z roku 1948 však ako spoluprekladateľ uvedený nebol. V roku 1946 ho dramaturg činohry SND Jozef Felix požiadal o riadkový preklad Hamleta ako podklad pre Jesenskej prebásnenie, ale potom Šimko odcestoval do Londýna a dokončený preklad si vzal so sebou na kontrolu. Ešte predtým odovzdal Zore prvé dve dejstvá. Keď preklad v roku 1948 vyšiel ako práca Zory Jesenskej, ostro ju napadol v článku „O zodpovednosti prekladateľa“, kde okrem toho, že uviedol zhody prekladu z prvých dvoch dejstiev s jeho podkladmi, písal aj to, že tento prípad bol aktom nemorálnosti a nezodpovednosti.
Zora Jesenská zareagovala rozsiahlou odpoveďou na pokračovanie, ktorú uverejnila pod názvom „O zodpovednosti kritika“. Bránila sa nevedomosťou, Šimko jej vraj o odchode do Anglicka nepovedal, ale aj tým, že nevedela, v akom stave jeho preklad Hamleta je. Ona zatiaľ prebásnila prvé dve dejstvá rovnakou mierou na základe jeho prozaického riadkového podkladu (s ktorého použitím súhlasil, veď nato jej ho poslal) a na základe cudzojazyčných prekladov.
Ako sama tvrdila, Šimkov preklad jej pri prebásňovaní nepomohol až tak veľmi, pretože jej nič nehovoril o rýmoch, rytmickej štruktúre, štýle reči. Podľa nej jej preklad nebol plagiát, ale podľa metódy kompilačný preklad, kde si vypomáhala prekladmi do iných jazykov: „Opierala som sa ďalej len o preklady, ktoré som mala po ruke. Boli to nemecký Vossov, Kronebergov (čiastočne) a ruský Sokolovského, české Sládkov a Saudkov, slovenský Hviezdoslavov. (…) Z týchto prekladov som si – s pomocou originálu, ktorý som mala ustavične pred sebou, a spomocou slovníka, i keď moderného – naozaj skompilovala namáhavo vecný zmysel.“
Sama často zdôrazňovala, že sa nikdy netajila tým, akým spôsobom postupuje, a hocako to môže byť dnes pre nás neobhájiteľný postup, aj z dôvodu prekladateľskej etiky, predstavuje istú fázu vývinu slovenského umeleckého prekladu, keď ešte nejestvovali jasné pravidlá. Na Šimkom vyrátané zhody s jeho prozaickým prekladom zareagovala vypísaním zhôd, ktoré našla zo Saudkovho, Vossovho a Hviezdoslavovho prekladu.
V roku 1966 Zväz československých spisovateľov navrhol Jesenskú na štátnu cenu, proti čomu sa postavila Katedra anglického jazyka Univerzity Komenského s obvinením z plagizovania cudzích prekladov a s tým, že Jesenská, ktorá nie je anglistka, by nemala dostať štátnu cenu za Shakespearove preklady. Stál za tým Šimko, ktorý sa na ňu neustále sťažoval. Ku katedre sa pripojil Rektorát UK aj dekan Filozofickej fakulty a Jesenská na nich podala žalobu, na čo jej odporcovia z katedry zmiernili svoje slová na to, že Jesenská „si zasluhuje udelenie štátnej ceny, avšak predovšetkým za jej preklady z ruštiny s prihliadnutím na jej preklady Shakespeara urobené od roku 1963“, čím sa snažili poukázať radšej na jej druhý preklad Hamleta, ktorý robila s Jánom Roznerom.
Nekonečné spory okolo Hamleta otvorili bránu anglistovi Jozefovi Kotovi, ktorý vydal svoju verziu Hamleta v roku 1973. V tom čase už bola Zora Jesenská dávno na čiernej listine a jej preklady boli zamknuté v trezoroch. To, že citát z Hamleta sa objavil na jej smútočnom oznámení, len dokazuje, aký veľký vplyv na ňu tento spor mal. Ako píše Eva Maliti-Fraňová: „Predstavujem si, ako by si vychutnala kreáciu mladého herca Mariána Geišberga v prešovskom divadle Jonáša Záborského, keď v roku 1983 v čase totality bez ohľadu na všetky zákazy a tabu nechal svojho Hamleta hovoriť slovami jej prekladu. Bol v tom protest a bola v tom objektívna skutočnosť, že Jesenskej zakázaný text jeho herectvu vyhovoval viac než preklad z roku 1973, podľa ktorého sa oficiálne naštudovalo predstavenie. Bolo to najvyššie ocenenie práce veľkej slovenskej prekladateľky.“
Všetky „známe Jesenskej polemiky vznikali z konkrétnych problémov a v konkrétnych situáciách, ale rodili sa aj z luxusu, ktorého sa za nič na svete nechcela vzdať – mať názor a za každú cenu brániť pravdu umenia.“
– – –
„Možno práve preto, že Martin bol bokom od Bratislavy, ľudia tu boli tak trochu outsideri: nepatrili len predovšetkým k tomu či onomu smeru, prúdu, ale často boli jednoducho sami sebou, skoro by sa dalo povedať, že každý tvoril tak trochu vlastnú skupinu. Ja tiež.“
– Zora Jesenská: Rozpomienky na margo. November 1962
– – –
Eva Maliti-Fraňová: Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská, Veda 2007. Jednu časť týkajúcu sa sporu o Shakespeara si môžete prečítať v archíve Aspektu.
Z tejto knihy pochádza mnoho cenných informácií, ktoré predtým zverejnené neboli, pretože boli pochované v archívoch. Možno, ak by bola napísaná menej vedecky, bola by prístupnejšia pre ešte širší okruh čitateľov mimo úzkeho kruhu akademikov a tak by aj splnila svoj cieľ, teda priblížiť polozabudnutú postavu Zory Jesenskej širšej čitateľskej verejnosti.
(Priznávam, slová ako pertraktovať či recipujúce prostredie sú mi proti srsti v podstate len z čisto subjektívneho hľadiska, ale ak sa dá čitateľne písať o chémii či evolučnej biológii, prečo by to nešlo v prípade humanitných vied?)
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu, Marenčin PT 2010
Článok bol publikovaný TU.