Tvrdenie, že Eskimáci majú sto slov pre sneh, je jedným z najrozšírenejších populárnych tvrdení, ktoré poznajú takmer všetci, a zároveň ukážkovým nepravdivým mýtom, ktorý bol síce dávno vyvrátený, ale napriek tomu si žije ďalej svojim spokojným životom.
Pomiňme teraz úplne logickú myšlienku, že lexikálne zdroje jazyka jednoducho odrážajú prostredie, v ktorom jeho používatelia žijú, a teda že má slová, ktoré potrebujú, a nemá slová pre veci, ktoré pomenovať nepotrebujú, pretože s nimi neprišli do styku alebo ich nepoznajú (zjednodušene povedané).
Tvrdenie o bohatosti slovnej zásoby Eskimákov pri označovaní snehu sa používa ako typický príklad lingvistického relativizmu, teda toho, že jazyk, akým hovoríme, má vplyv na to, ako vnímame svet okolo seba. To, že na poukazovanie iného vnímania sveta sa s takým nadšením používa príklad so snehom z jazyka „Eskimákov“, bez ohľadu na to, ktorý konkrétny z eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny sa presne myslí (niektorý z yupickej skupiny, či skôr z tých inuitských?) je ale len začiatok.
Od lingvistického nacionalizmu po Whorfa
Celé to začalo ešte s Wilhelmom von Humboldtom, predchodcom modernej lingvistiky, ktorý na základe štúdia baskického jazyka a jeho gramatiky sformuloval prvé základy lingvistického relativizmu. Rôzne jazyky predstavujú podľa neho rôzne mentálne svety a ich rôznorodosť nie je rôznorodosťou znakov a zvukov, ale rôznorodosťou pohľadov na svet.
On síce rôznorodosť jazykov vnímal ako pokladnicu nástrojov pre myslenie inými spôsobmi, ale jeho myšlienky významne ovplyvnili nástup európskeho lingvistického nacionalizmu, ktorý bol začiatkom dvadsiateho storočia značne rozšírený. Humboldt totiž nezabudol dodať, že niektoré jazyky, ako sú napríklad nemčina či angličtina, sú tie najdokonalejšie a preto sú dominantné v porovnaní s inými, primitívnejšími jazykmi.
Lingvistický nacionalizmus bol postavený na názore, že niektoré jazyky sú nadradené iným a že tie primitívnejšie jazyky zabraňujú svojim používateľom, aby intelektuálne rástli, pretože vlastne svojou „primitívnosťou“ obmedzujú ich vnímanie sveta. Americký lingvista W. D. Whitney napríklad tvrdil, že pôvodní obyvatelia Ameriky by na tom boli oveľa lepšie, ak by sa namiesto svojich barbarských indiánskych jazykov učili po anglicky a tým sa snažili žiť civilizovanejšie.
Antropológ a lingvista Franz Boas bol jedným z prvých, ktorí sa proti lingvistickému nacionalizmu postavili, keď povedal, že všetky jazyky sú rovnocenné a neexistuje nič také ako primitívny jazyk, pretože každý jazyk je schopný vyjadriť rovnaký obsah, hoci inými prostriedkami. Je preto ironické, že mýtus s eskimáckou slovnou zásobou začal práve u neho.
Antropologička Laura Martin, ktorá sa snažila zmapovať celú genézu tohto mýtu, vo svojej práci (ktorú predniesla v roku 1982 pred Americkým antropologickým združením a publikovala o štyri roky neskôr) uviedla ako pôvodný zdroj úvod práve Franza Boasa k jeho knihe The Handbook of North American Indians (1911). Boas, keďže ho ako antropológa fascinovali najmä Inuiti, použil celkom pochopiteľne príklad štyroch rozličných termínov, ktoré Eskimáci používajú pre „sneh“: aput sneh na zemi, qana padajúci sneh, piqsirpoq víriaci sneh a qimuqsuq snehový závej, a to bez uvedenia zdroja, z ktorého čerpal, a bez toho, aby definoval, čo vlastne slovo ako také je (a pretože eskimácke jazyky sú polysyntetické, to je značne dôležité, ale k tomu sa dostaneme neskôr).
Boas použil tento príklad len na ilustráciu toho, ako rôzne jazyky používajú rôzne prostriedky na označovanie vecí. Chcel poukázať na to, že napríklad hoci angličtina má rôzne termíny (bez spoločného koreňa či základnej spoločnej morfémy) pre rôzne formy vody (liquid, lake, river, brook, rain, dew, wave, foam), v inom jazyku sa pre všetky môžu používať slová odvodené od spoločného koreňa s významom „voda“. Len príklad na ilustráciu rôznorodosti jazykových štruktúr, nič viac, nič menej.
Jeho príkladu sa však s chuťou chopili práve zástancovia lingvistického nacionalizmu, ktorí ho vnímali ako zásadnú ukážku toho, že primitívna myseľ vníma svet inak než my, civilizovaní, a že primitívne spoločenstvá nie sú schopné abstraktného myslenia, pretože napríklad Eskimáci majú rôzne slová pre mnoho druhov snehu, ale žiadne slovo, ktoré by všetky formy snehu pokrývalo ako spoločný menovateľ „sneh“. Už tým bol Boasov nevinný príklad úplne inde, než ho jeho autor pôvodne zamýšľal, a potom prišiel na scénu najskôr Edward Sapir, ale najmä Benjamin Lee Whorf.
Sapir bol Boasov žiak, a na základe svojho dlhého štúdia rôznych jazykov sa plne stotožnil s Boasovým názorom, že všetky jazyky sú si rovné ako komplexné a úplné systémy, dokonale schopné slúžiť všetkému, na čo ich používatelia potrebujú. Nie je žiadna hierarchia jazykov od dokonalejších k primitívnejším a akýkoľvek pokus spájať gramatickú štruktúru nejakého jazyka s kultúrou jeho používateľov je absolútne nemožné, pretože sú to nezávislé premenné.
Tým prevrátil hlavnú časť Humboldtovho dedičstva – európskeho lingvistického nacionalizmu – hore nohami. Sapir ukázal, že nie je nič „jednoduché“ na jazykoch „jednoduchých“ spoločenstiev, a nič zvlášť „komplexné“ na jazykoch tých ekonomicky rozvinutých.
Rôzne jazyky, práve preto, že sú štruktúrované rôznym spôsobom, „nútia“ svojich používateľov vnímať rôzne aspekty sveta. Sapir to nazýval „mind grooves“ – navyknuté vzorce myslenia, teda to, čo Humboldt myslel rôznymi mentálnymi svetmi. Tam má mimochodom pôvod aj názor, že preklad medzi dvoma jazykmi je nemožný, pretože každý jazyk tvorí úplne iný mentálny svet (toto tvrdenie o nepreložiteľnosti medzi dvoma jazykmi nie je pravda, pretože keby to tak bolo, nevedeli by sme o tom, pretože by sme nevedeli, čo ten druhý jazyk hovorí a nemohli by sme to porovnávať).
Sapir však taký radikálny názor nemal, podľa neho tieto navyknuté vzorce myslenia nie sú steny väzenia, ale skôr niečo ako kopce a údolia mentálnej krajiny, kde ísť po niektorých cestičkách je ľahšie ako ísť po iných, ale aj tie kopce sa dajú prekonať dostatočne na to, aby sme dokázali preniesť význam z jedného jazyka do iného.
Benjamin Lee Whorf, amatérsky lingvista, inak vyštudovaný chemický inžinier, so Sapirom nejaký čas študoval a fascinovali ho najmä indiánske jazyky (preslávil sa štúdiom jazyka kmeňa Hopi). Nadviazal na Sapirove teórie jazyka a na základe jeho myšlienok rozpracoval hypotézu, že jazyk určuje spôsob, akým ľudia vnímajú svet okolo seba, a že štruktúra jazyka významne ovplyvňuje alebo dokonca určuje spôsob myslenia a správania spoločenstva, ktoré ním hovorí. Jazyk je teda kľúčový pri mentálnom formovaní a klasifikácii sveta okolo nás a jednotlivé svety ako ich vnímame sa od seba líšia práve tak, ako sa od seba líšia jazykové štruktúry.
Táto hypotéza je známa ako Sapir-Whorfova hypotéza, i keď chudák Sapir je v nej vlastne nevinne, keďže jeho názory neboli nikdy tak radikálne ako Whorfove a zomrel o rok skôr, než Whorf publikoval svoj článok „Science and Linguistics“ (ktorý jeho a teóriu lingvistického relativizmu preslávil), kde spomenul Boasov príklad s rôznymi slovami, ktoré majú Eskimáci pre sneh (a nezabudol spomenúť, že naše slovo „sneh“ by bolo pre Eskimáka príliš všeobsažné a nekonkrétne a tak potrebuje mať rôzne slová pre rôzne druhy snehu), a bol to práve jeho článok, ktorý tento príklad dostal do širšieho povedomia a mýtus o tom, koľko majú Eskimáci slov pre sneh, sa začal nekontrolovateľne šíriť.
Odvtedy sa príklad množstva eskimáckych slov pre sneh so železnou pravidelnosťou objavuje v takmer každej oblasti, a často s ich úplne náhodnými počtami: štyri, sedem, dvesto… Koho zaujíma presné číslo? Ako trefne napísal Geoffrey K. Pullum vo svojom vtipnom stĺpčeku „The Great Eskimo Vocabulary Hoax“ (i keď ono to vlastne nie je hoax, pretože toto nie úmyselné zavádzanie, len nepodložený mýtus, pri ktorom si bohužiaľ len málokto dal tú námahu, aby zistil, ako to je naozaj): „It’s a bunch, right? Once more popular sources start to get hold of the example, all constraints are removed: arbitrary numbers are just made up to serve audience.“
Koľko slov pre sneh teda Eskimáci vlastne majú?
Jednoduchá otázka, na ktorú sa ale nedá odpovedať jednoduchým číselným vyjadrením. Po prvé, ako som už spomínala, Eskimáci nehovoria jedným jazykom, ako sa to v našom príklade prezentuje, a po druhé, jazyky z tejto skupiny sú polysyntetické.
A práve kvôli polysyntetickej morfológii eskimáckych jazykov je v podstate bezpredmetné porovnávať ich počty slov na označenie nejakej veci s inými jazykmi, ktoré polysyntetické nie sú. Eskimácke jazyky totiž tvoria slová pridávaním takmer výhradne prípon k základnému koreňu slova a tak počet slov vytvorených z jedného koreňa je v podstate nekonečný.
Počet koreňov, ktoré sa týkajú snehu, nie je až taký dlhý. Slovník západogrónskeho dialektu (Schultz-Lorentzen’s Dictionary of the West Greenlandic Eskimo Language) z roku 1927 uvádza len dva: qanik, s významom sneh vo vzduchu alebo snehová vločka, a aput, s významom sneh na zemi. Dalo by sa k nim pridať ešte niekoľko, a pridávaním prípon k týmto koreňom sa dá vytvoriť neobmedzené množstvo slov, ktoré by v analytickejšom jazyku boli celou vetou.
Slovníky eskimáckych jazykov tak uvádzajú korene slov, ktoré sa ďalej tvoria pridávaním prípon. Väčšina koreňov podstatných mien, napr. aŋun muž alebo aġnaq žena, predstavujú aj úplné slová v tom zmysle, že sa používajú samostatne bez pridania ďalšej prípony, ale korene slovies samostatne stáť nemôžu a vyžadujú si aspoň jednu príponu (napr. katak- padať sa pre použitie v jazyku musí použiť s príponou: kataktuq to padlo, alebo katakkaa jemu/jej to spadlo).
Jazyky eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny sú teda skutočne výnimočne produktívne čo do ich schopnosti tvorby slov, a to pri akomkoľvek koreni, ktorý si vyberiete. Práve preto sú presne tým nesprávnym typom jazyka pre otázky na veľkosť slovnej zásoby, pretože také otázky sú pri polysyntetickej morfológii v podstate nezmyselné, tak ako je nezmyselný príklad so sto eskimáckymi slovami pre sneh.
Je to ukážkový prípad príkladu vytrhnutého z kontextu, ktorý sa začal používať na poukázanie niečoho absolútne nesúvisiaceho či dokonca opačného, než bol jeho pôvodný úmysel. To máte ako „vox populi, vox Dei“: celý citát pôvodne znel: „Nec audiendi qui solent dicere, Vox populi, vox Dei, quum tumultuositas vulgi semper insaniae proxima sit.“ teda niečo ako „nepočúvajte tých, ktorí tvrdia, že slovo ľudu je slovom Božím, lebo búrlivosť davu nemá ďaleko od šialenosti“. Povedal Alcuin z Yorku.
—
Zdroje:
David Bellos: Is That a Fish in Your Ear? The Amazing Adventure of Translation, 2011
Geoffrey K. Pullum: The Great Eskimo Vocabulary Hoax, 1989
Laura Martin: Eskimo words for snow, 1986
Larry Kaplan: Inuit Snow Terms: How Many and What Does It Mean?, 2003
Benjamin Lee Whorf: Science and Linguistics, 1940
Steven Pinker: The Language Instinct, 1994
—
Ilustračný obrázok je použitý s láskavým dovolením autora Davida Coverleyho (speedbump comic)
Článok bol publikovaný TU.
