Moja záľuba v etymológii sa pretavila do knihy! Do pätnástich tematických kapitol som sa snažila vybrať tie najzaujímavejšie príbehy o pôvode slov, ktoré každodenne používame.
Napríklad v kapitole Od cynika po tyrana (etymológia učená a politická) sa tak dozviete, ako vznikli rozhodnutia od zeleného stola; alebo v kapitole Od jachty po šmejda (etymológia v hmotných statkoch) zas to, že za autobus môžu francúzske kúpele a čo má s peniazmi chrám rímskej bohyne.
Slová a slovné spojenia časom menia význam spôsobmi, ktoré sú často zaujímavé, niekedy vtipné, či dokonca bizarné. Pátranie po pôvode slov vás môže zaviesť na mnohé nečakané miesta aj do rôznych zákutí dejín. Vedeli ste napríklad, že huncút bola kedysi mimoriadne vulgárna nadávka? Že šuhaj je vlastne Švajčiar a za slovo sabotáž môžu dreváky a istý anarchista?
Ktorý básnik spopularizoval slovo napospas a ktorý maliar môže za brajgel? Čo má spoločné kredenc s otráveným jedlom a brodivý vták s ostreľovaním? Čo sa stane, keď sa k telesným šťavám pripletú anglickí dramatici a čo preslávila španielska tanečnica v Prahe? Ako sastaré grécke príslovie pretavilo do legendárnych skladieb, názvu skupiny a kultového hudobného časopisu? To všetko a ešte oveľa viac sa v knihe Etymológia záhadná aj zábavná dočítate. Knihu ilustroval Frenky Hříbal.
Etymológia je nie len fascinujúca veda, ale aj jedna z najzábavnejších. Kníh o pôvode slov je v našom prostredí málo, a tie, ktoré máme k dispozícii, sa venujú zväčša zaužívaným výrazom či ustáleným slovným spojeniam – frazeologizmom. Táto kniha je ale o zaujímavostiach zo sveta bežných slov, ktoré dennodenne používame v našom jazyku.
O knihe (aj o inom) si môžete prečítať v mojom rozhovore pre Magazín o knihách, v rozhovore pre portál Ženy v meste, v rozhovore pre časopis MIAU a v rozhovore pre Pravdu.
Recenzia Kataríny Gecelovskej pre Knižnú Revue: “Ani takýto popularizačný charakter knihe neuberá na kvalite a informačnej hodnote, pretože Etymológia záhadná aj zábavná je plná faktov a údajov z najrôznejších jazykov (okrem latinčiny, angličtiny, nemčiny či španielčiny sa odkazuje aj na arabčinu, provensálčinu či napríklad keltčinu) a jej autorke sa darí udržiavať rovnováhu medzi zábavnosťou a odbornosťou. Vie vycítiť, ktoré pasáže by už čitateľovi mohli pripadať zdĺhavé a trochu nudné, a vo vhodný moment ich „okoreniť“ nejakou bizarnou či vtipnou informáciou. Neskĺzava však k trápnym snahám za každú cenu a neustále baviť. Napríklad, aj bez ohľadu na slabšiu príťažlivosť si dopraje rozsiahlejšiu časť o pôvode názvov chemických prvkov. Jednoducho preto, že ju to skutočne zaujíma a nadchýna. A jej nadšenie sa poľahky prenesie aj na čitateľa.”
