Počas roka som pracovala na viacerých prekladoch kníh, niektoré sa poposúvali, niektoré vyjdú začiatkom budúceho roka alebo dokonca aj neskôr, ale dva preklady stihli vyjsť ešte v tomto roku.
Anya von Bremzen: Národné jedlá (Premedia, 2023)
Nová kniha autorky úspešného Umenia sovietskej kuchyne je brilantným skúmaním jedla a národnej identity po celom svete. „S nástupom a dominanciou globalizácie,“ vysvetľuje Anya v úvode, „sa národy a nacionalizmus javia zastaralejšie a zároveň dôležitejšie a relevantnejšie ako kedykoľvek predtým.“ A neexistuje lepšia prizma, cez ktorú by sme to mohli vidieť, ako jedlo.
Vydáva sa pátrať po pravde, ktorá sa skrýva za večným klišé „sme to, čo jeme“, a to do veľkých gastronomických centier Paríža, Neapola, Tokia, Sevilly, Oaxacy a Istanbulu – so záverečnou zastávkou pri ukrajinskom boršči. V Paríži zisťuje prekvapujúci nezáujem o tradičné francúzske pot-au-feu, pričom francúzski gurmáni uprednostňujú novšie, trendovejšie medzinárodné kuchyne; v Neapole skúma skromné a nesprávne chápané začiatky pizze; v Tokiu ju prekvapí uprednostňovanie ramenu pred tradičným gohanom a konbinizácia spoločnosti; v Seville odhaľuje náboženské dôsledky jamónu a vznik tapas; v Oaxace rozpletá komplikované prelínanie domorodého a európskeho a opätovné presadenie kukurice; a nakoniec ju čaká komplikované dedičstvo multikulturalizmu v Istanbule.
Anya sa zaoberá týmito ikonickými jedlami svojím zvedavým pohľadom a nezameniteľným vtipom, keď sa rozpráva s kuchármi, remeselníkmi, vedcami, politickými aktivistami a úplne cudzími ľuďmi, pričom sa snaží pochopiť, čo predstavuje „národnú“ kultúru jedla. V knihe odhaľuje a prehodnocuje fascinujúcu úlohu, ktorú jedlo zohráva pri vytváraní kultúrneho dedičstva – s tým, ako sa mení politická a sociálna identita národa, mení sa aj jeho chuť.
–
Toľko anotácia.
Ja dodávam:
Anya von Bremzen sa zaradila medzi moje obľúbené spisovateľky už Umením sovietskej kuchyne, a jej nová kniha, ktorá je ako Umenie, len na steroidoch, vychádza v slovenčine v mojom preklade!
Zbožňujem spôsob písania tejto židovsko-ruskej Američanky, ktorá sa narodila v despotickom Sovietskom zväze, ako tínedžerka z neho s matkou emigrovala, vedie profesionálne kočovnú existenciu a najviac doma sa cíti v newyorskej štvrti kde sa hovorí 168 jazykmi, kde si môže dať na raňajky kolumbijské arepas a na obed tibetské momo a nikoho nezaujíma jej identita.
Naozaj je skvelá, s tými jej postrehmi, ako sa od Kampaly po Káthmandu stretávame s tým istým všadeprítomným fastfoodovým hamburgerom, zatiaľ čo od Tbilisi po Tel Aviv tá istá „globálna brooklynská“ komunita hipsterov vo svetroch protestuje proti takémuto korporátno-kulinárskemu imperializmu remeselným pivom a instagramovými kváskovými chlebíkmi; ako sa hádame pri privlastňovaní kulinárskych osobitostí a určovaní kultúrneho vlastníctva, ako hľadáme ukotvenie a útechu v mantrách autenticity, previazanosti s pôdou, dedičstva, ako máme nutkanie spájať jedlo s miestom, hľadať genius loci na našich púťach do rodiska ramenu, kolísky pizze, bašty bujabézy; s tým, ako nostalgicky spomína na pikantné gruzínske kurča v orechovej omáčke a slanú arménsku dolmu…
V knihe Národné jedlá sa vydáva na rôzne miesta, aby preskúmala, čo vlastne robí nejaké jedlo národným (a pritom zisťuje, že „autentickosť“ je mimoriadne monštruózny marketingový nástroj). V Paríži skúma existenciálne karteziánsky pot-au-feu, ktorý chválil aj ten snob Escoffier, zatiaľ čo tuniskí pekári vyhrávajú súťaže o najlepšiu bagetu; v Neapole, tom auto-folklorizzazione narcistickom meste plnom večnej sebamytologizácie, pizzu margherita, samozrejme; v Tokiu plnom tradicionalistických teórií o nihondžinron (japonskosti) popularitu ramenu medzi mileniálmi a konbinizáciu nielen stravy, ale aj celej spoločnosti; v Seville, srdci „tamburínového“ Španielska (preplneného relikviára klišé ako zmyselné panny a toreadori, fiesty a siesty, sherry, sangria, vykachličkované patiá, chladivé gazpacho polievky, maurské paláce, dediny a domy s obielenými stenami, bodky, červené ruže vo vlasoch, cigáni, podmanivé kvílenie flamenca), tapas a historické prepojenia medzi šunkou, kresťanstvom a inkvizíciou (a mimochodom tam zisťuje, že regionálna španielska kuchyňa je vlastne výmyslom frankizmu); v mexickej Oaxace rôznorodé mole omáčky, ktoré sú veľkým symbolom Mexika, pretože predstavujú mestizaje, biokultúrnu fúziu bielych kolonizujúcich Európanov a indiánskych domorodcov; v Istanbule to, čo sa stane s kuchyňou multikultúrnej ríše, keď sa zmení na agresívne nacionalistický štát.
V tejto fascinujúcej zmesi prepletá politiku, dejiny, rozhovory s miestnymi odborníkmi, aj vlastné spomienky, a končí epilógom o Ukrajine a boršči, pre ňu veľmi osobným: „Tam, kde by mali byť šťastné miesta pre moju duševnú pohodu, zívala len prázdnota. Turecko, krajinu, ktorú som milovala, dusilo autoritárstvo. V USA roky Trumpa a trumpismu otravovali jedom krajinu, ktorá v roku 1974 otvorila dvere mojej mame a mne. Domovina mojich predkov? Genocídny teroristický štát, kde minulý rok zomrel môj mladší brat aj otec. Teraz som si nevedela predstaviť, že by som sa niekedy vrátila do Moskvy a navštívila ich hroby.“ A zároveň je to aj neskutočne zábavné, doteraz sa smejem na scéne, ako si dvaja chlapi v Seville porovnávajú, komu viac stoja chlpy na ruke a teda koho Panna je lepšia. A hádam ani nemusím dodávať, že počas prekladania som bola KONŠTANTNE hladná.
Tom Mole: Tajný život kníh (Ikar, 2023)
Dokonalá kniha pre milovníkov kníh, knihomoľov aj tých, ktorí knihu považujú za niečo výnimočné.
Vedeli ste, prečo sa zaviedlo prisahanie na knihy? A že dnes americkí kongresmani nemusia prisahať na Bibliu, ale môžu si zvoliť ľubovoľné dielo? Vedeli ste, aké rozličné typy čitateľov existujú? Určite poznáte znalca a milovníka kníh, ktorý má byt zaprataný knihami. No aj takého, pre koho sú knihy skôr ozdobou bytu, kupuje si ich podľa toho, či pôsobia reprezentatívne, a zoraďuje si ich podľa farieb.
Táto kniha je o všetkom, čo nie sú len slová. Je o tom, ako nás, jednotlivcov, knihy menia spôsobom, ktorý nemá nič spoločné s obsahom knihy, s jej posolstvom. Je o tom, ako sa knihy a čitatelia v priebehu času vyvíjali. A je o tom, prečo majú knihy stále, dokonca aj s príchodom iných médií, moc meniť naše životy.
Tom Mole píše tak živo, až máte pocit, akoby sedel pri vás a zaujato vám o knihách rozprával. Venuje sa knihám ako fyzickým predmetom, ktoré figurujú v ľudskej kultúre. Nerozoberá, o čom knihy píšu, zameriava sa na to, čo knihy znamenajú.
Lahôdka pre všetkých bibliofilov.
–
Toľko anotácia.
A ja dodávam:
Ak by som sa mala podľa anotácie rozhodnúť, či by som si túto knihu kúpila, úprimne, asi nie. Lenže keďže som ju prekladala, viem, že je v nej toho mnoho zaujímavého, a oveľa viac do hĺbky, ako to na prvý zbežný pohľad vyzerá. Hneď na začiatku poviem, že je mi sympatické, že autor (inak profesor anglickej literatúry a dejín kníh) nestavia papierové a elektronické knihy do opozície, taký zovšeobecnený protiklad je podľa neho až príliš pohodlný, ale snaží sa ukázať, čo všetko papierová kniha znamená (pričom sa venuje najmä tomu druhu knihy, ktorý poznáme najlepšie: tlačený kódex), a na čo je na druhej strane dobrá tá elektronická – a ako budú ďalej koexistovať.
A všetky svoje myšlienky stavia na tom, že je chybou vnímať knihu len ako schránku na informácie, ako prostriedok prenosu rozprávania. Odmala nás učia, že dôležité je to, čo je v knihe napísané, nie to, ako kniha vyzerá, ako vonia alebo aký je pocit držať ju v ruke. Lenže to znamená, že prestaneme vnímať knihu pred sebou, a učíme sa pozerať sa cez ňu, až ako fyzický predmet úplne zmizne.
A ak knihy vnímame len ako predmety na čítanie, nepochopili sme ich význam. Robíme s nimi totiž toľko iných vecí: sú predmetmi spoločenských rituálov, prisaháme na ne, robíme si do nich poznámky, dedíme ich po rodičoch, nechávame si ich podpisovať, a čítanie papierovej knihy si pamätáme úplne iným spôsobom ako čítanie tej elektronickej (lebo do procesu pamätania vstupuje aj vizuálno-priestorová pamäť).
Nepíše len o tom, ako sa knihy vplietajú do našich životov či ako reagujú na technologické zmeny (alebo poháňajú iné vynálezy, hrali dôležitú úlohu pri rozvoji železníc či telefónu – pamätáte si ešte, aké to bolo vyhľadať si svoje meno v telefónnom zozname?), prečo je elektronická čítačka skeuomorfická, čiže navrhnutá tak, aby napodobňovala prvky iného predmetu, ale aj o ničení kníh a národnej pamäti (smutné bombardovanie bosnianskej knižnice v Sarajeve), o tom, že bibliocída a genocída kráčajú ruka v ruke, aj o takých krásnych veciach, ako je ukladanie kníh do novej knižnice (alebo ich reorganizovanie v starej).
„Veľa z toho nie je možné rovnakým spôsobom robiť s elektronickými knihami. Zbierku elektronických kníh nemôžeme vystaviť na poličke. Nemôžeme sa vytratiť z večierka, aby sme si prezreli zbierku elektronických kníh hostiteľa (aspoň to neodporúčam skúšať, vedie to k nepríjemným otázkam). Môžeme elektronické knihy darovať alebo aspoň môžeme venovať peniaze na ich kúpu, ale nemôžeme do darčeka napísať venovanie, s ktorým sa obdarovaný opätovne stretne pri listovaní knihy po desiatkach rokov. Elektronické knihy môžeme udeliť ako cenu, no je ťažké predstaviť si ich slávnostné odovzdávanie či virtuálny štítok, na ktorom bude zaznamenané, komu a prečo sme ich darovali. Je ťažké elektronickú knihu odovzdať ďalej a vinou nového hardvéru a softvéru staré formáty stále zastarávajú. Preto nie je pravdepodobné, že by niekto zdedil elektronické knihy po rodičoch alebo príbuzných. Do elektronických kníh si môžete robiť poznámky a v niektorých prípadoch sa o poznámky aj podeliť. Neexistuje však trh s použitými elektronickými knihami ani motivácia ho vytvoriť (skôr naopak).“
