Ako už napovedá názov, je to kniha rozhovorov s deviatimi prekladateľkami a prekladateľmi, ktorí patria medzi významné osobnosti v oblasti prekladov umeleckej literatúry. Nechýba Ján Vilikovský, Jozef Kot, Viera Hegerová či Juraj Andričík.
Ich prekladateľská práca tvorí hlavnú osu rozhovorov, ktoré s nimi viedli Radoslav Passia a Gabriela Magová, ale nie jedinú. Podobne ako v o niekoľko rokov staršej českej publikácii Slovo za slovem, aj tu sa dozviete mnoho zaujímavého z literárneho života na Slovensku, pred rokom 1989 aj po ňom: ako sa vyvíjalo štúdium prekladateľstva, ako fungovali niektoré literárne či kultúrne inštitúcie, ako sa pracovalo vo vydavateľstvách, ale aj celkovo o meniacej sa atmosfére v priebehu meniacej sa doby (a nechýba ani fenomén pokrývania, teda požičiavania mena tým, ktorí publikovať nemohli).
Okrem vzťahu k jazyku a prístupu k prekladu ako takému, vrátane napríklad užitočnosti teórie pre prax, ako sa zakladal Inštitút prekladateľstva a tlmočníctva, či špecifík prekladov pre divadlo oproti próze, sa v rozhovoroch objavia aj mnohé kuriózne prípady, súvisiace napríklad s dobovou cenzúrou režimu: „Alebo Pavel Vilikovský prekladal Kurta Vonneguta pre tatranskú edíciu súčasnej literatúry LUK a v knihe bola scéna, ako po skončení vojny v Berlíne ide po ulici sovietsky vojak a na ruke má od zápästia po plece samé hodinky. Kvôli tomu sa z hotovej knihy vytrhávali strany. Boli to naozaj absurdnosti.“ (z rozhovoru s Michaelou Jurovskou).
“Na teóriu prekladu mám pomerne jednoduchý názor: pokiaľ teória prekladu pomáha prekladateľovi definovať jeho činnosť a spája sa s praxou, môže mu pomôcť. Ak je však teoretizovaním pre teoretizovanie, zdá sa mi samoúčelná.” (z rozhovoru s Jozefom Kotom)
Ján Vilikovský zas v rozhovore spomína na cenzúru prekladu knihy poviedok Raya Bradburyho: „Bradbury má poviedku o kalifornskom smetiarovi, ktorému sprotivia prácu na školení civilnej obrany, lebo ich usmerňujú, ako odvážať mŕtvoly po atómovom útoku. Okrem iného sa píše, že medzi odpadkami vo fajnových štvrtiach vídal smetiar kosti z kotliet, kým v chudobných boli iba šupky z pomarančov. Lenže vtedy boli u nás pomaranče „úzky profil“, a ako by to vyzeralo, keby vznikol dojem, že v Amerike si chudobní môžu dovoliť pomaranče? Pretože sme chceli poviedku zachrániť nahradili sme pomaranče ohryzkami z jabĺk, oni súhlasili a obratom vyhodili inú poviedku.“
Je výborné, že aj u nás vznikla takáto publikácia, ktorá približuje mnohé špecifiká doby, keďže oslovení prekladatelia spomínajú aj na detstvo, ako do ich života zasiahli niektoré politické procesy, alebo čo v ich mladom veku formovalo vzťah k literatúre. Mnohí z nich boli prekladateľskí samoukovia (štúdium prekladateľstva sa začalo rozvíjať až relatívne nedávno a redaktorstvo sa vlastne nikde neštuduje dodnes), takmer všetci mali skúsenosti s cenzúrou, mnohí z nich prešli viacerými vydavateľstvami, ktoré tvorili slovenský literárny priestor.
„Naši profesori, väčšinou ešte zo starej školy, to s presadzovaním schematizmu v kultúre či literatúre nepreháňali, ale učebné osnovy dodržiavať museli, a tak sme sa na hodinách ruštiny dozvedeli, ako súdruh Ždanov v Sovietskom zväze pranieroval spisovateľa M. Zoščenka za jeho zobrazovanie a výsmech sovietskeho života. Termín „zoščenkovčina“ sa zaužíval aj v kritike našich spisovateľov.“ (z rozhovoru s Vierou Hegerovou)
– – –
Eds. Radoslav Passia a Gabriela Magová: Deväť životov – Rozhovory o preklade a literárnom živote (Kalligram 2015)
